Čo ma cestuje s mužom o obťažovaní na ulici

Čo ma cestuje s mužom o obťažovaní na ulici

Sedel som na schodoch nášho štúdia Airbnb a šnuroval svoje tenisky na môj prvý beh, odkedy som odišiel z Londýna pred štyrmi mesiacmi. Keď som zviazal slučku, pomyslel som si na mysli: „Dúfam, že sa nebudem obťažovať.“

A potom som si spomenul: Nebol som obťažovaný štyri mesiace a jediným dôvodom, prečo som si myslel, že som sa automaticky spájal s obťažovaním na ulici.

Moje počiatočné vysvetlenie pre štyri mesačné obdobie odkladu bolo „Muži sú tu iní“ - a možno sú, ale existuje ďalší faktor, ktorý by mohol ponúknuť lepšie vysvetlenie: zakaždým, keď som bol na verejnosti, bol som s Petrom. Od turistiky, cyklistiky a potápania po relaxáciu na pláži bol Peter po mojej strane a nevedome mi dal „ochranu“, ktorú zvyčajne nemám.

Verte mi, že feministka ma obťažuje povedať to („Mám človeka, ktorý ma chráni“), ale rozdiel bol prekvapivo jasný. Bez toho, aby som trávil čas sám v Tichomorí, samozrejme nemôžem s istotou povedať, či je pokoj spôsobený Petrom alebo iba kvôli zdvorilejšej kultúre, ale môžem s istotou povedať jednu vec: je to sakra skvelé.

Všimol som si, že môj život v Londýne bol trochu ťažší. Cítil som sa krajšie, keď som prešiel ulicami, ostražitejší, nepokojný. Nebolo sa báť ani paranoia ako také; Skôr kabát opatrnosti.

Hovorí sa, že muži sú náchylnejší na fyzické útoky na ulici, a som si istý, že štatistiky neklamú, ale to, čo štatistiky neukazujú, je duševné bremeno, ktoré väčšina žien nosí v ich každodennom živote.

Niekedy obťažovanie nie je také zlé a môžem o tom žartovať:

Dvaja muži na mňa kričali z opačnej strany ulice. Nakoniec to vyzeralo, akoby spolu zápasili. Prial by som si, aby som to mohol mať. - Kia Abdullah (@kiaabdullah) 17. septembra 2012

Niekedy je to zjavne neškodné, ale stále nepríjemné:

Muži len preto, že sa zdá, že sú rovnako neškodní ako „pekné“ a hovoríte, že to ticho neznamená, že to nie je obťažovanie. - Kia Abdullah (@kiaabdullah) 3. augusta 2014

A niekedy je to úplne nechutné, niečo, čo mnohí muži nikdy nezažili. Začiatkom tohto roka napísala Laura Bates (zakladateľka každodenného sexizmu) článok v The Guardian. V ňom popisuje patchwork obťažovania ako „týždeň malých ihiel“.

Keď to Peter prečítal, mierne komentoval: „Páni, má smolu.“ Po prečítaní prvého odseku pravdepodobne mal reakciu, ktorú malo mnoho ďalších mužov, ktorí boli inteligentní, kozmopolitní, dobrí páni, páni muži. Vysvetlil som jej, nie, nemala smolu.

To je všetko. Povedal som mu niektoré z mojich strašidelnejších zážitkov v priebehu rokov (z ktorých väčšina zmizla v porovnaní so skúsenosťami iných žien).

Bol tu ten chlap, ktorý ma nasledoval zo stanice metra o 23:00. a pokúsil som sa ma zastaviť, keď som sa ponáhľal na taxík. Bola tu skupina mladých ľudí, ktorí mali vo svojom aute megafón - megafón - a ktorý, keď som nereagoval na ich sexuálne komentáre, s názvom „Ach, poď! Pozri sa, čo máš na sebe!“

Nenávidel som sa tento deň, pretože prvá vec, o ktorej som si myslel, že je v poriadku, je červená, ale nie je štiepenie a nosím pančucháče, takže nemám nohu “ - akoby jej štiepenie alebo noha ospravedlnili jej správanie. Boli to rovnaké šaty, ktoré som mal na sebe, keď prešiel muž a ticho povedal „kozy“. V ten deň som odhodil šaty.

Skutočnosť, že som sa nemusel vysporiadať s týmto kecy a všetky ostatné zjavne neškodné trestné činy mi objasnili, aké škodlivé je, aké nespravodlivé. Tieto posledné štyri mesiace slobody ma naučili, že to, čo prijímam ako život v Londýne, je neprijateľné. Zatiaľ som si istý, či táto realizácia, táto novoobjavená neznášanlivosť, dobrá alebo zlá.

Viem len, že sa teším na to, že sa to dozviem.

Vyhlásenie o misii: Atlas & Boots