Ďaleko od domova

Ďaleko od domova

To prekoná A12. Keby som bol doma, popíjal by som rannú kávu v našom byte na piatom poschodí, sledoval by som a počúval ruch na rušnej ulici a na križovatke pod ním. Vlaky by prichádzali a odchádzali zo stanice metra Newbury Park a odvážali tisíce cestujúcich do práce v rušnom a hlučnom centre Londýna. Nie som doma. Vlastne som ďaleko od domova.

Je 5:30 a slnko práve vyšlo. Pijem čerstvú čiernu kávu pestovanú lokálne na Tanna – sopečnom ostrove na Vanuatu. Nie je tam mlieko, ale dávam doň veľa cukru, aby som to vyrovnal. Všimli sme si to na našom balkóne v Surfside vo štvrti Pango v Efat na Vanuatu. Od mora fúka silný chladný vánok a odliv je vonku. Za nami je mesiac stále vysoko na oblohe, zatiaľ čo naľavo slnko vychádza nad obzor a mení oblaky na jemný ružový odtieň. Vlny sa lámu len pár metrov pod nami.

"Čo viac by sme si mohli priať?" pýta sa Kia. "Možno trochu mlieka," hovorím s úsmevom.

Jet lag nás prinútil vstať skoro. Prišli sme včera o druhej popoludní po veľmi dlhej ceste z Londýna cez Singapur a Austráliu. Celkovo sme v lietadle strávili asi 24 hodín a od vzletu v Londýne po pristátie v Port Vila to trvalo takmer 36 hodín naprieč tromi kontinentmi. Boli sme vyčerpaní a zúfalo sme sa potrebovali osprchovať, ale čo je najdôležitejšie, dorazili sme v poriadku s batožinou a okrem vysypanej ryže a kari na nohaviciach pri druhom lete bez akýchkoľvek nešťastí.

Po štarte z Brisbane som zaspal a krátko nato som sa zobudil na tyrkysové útesy, piesočnaté pláže a zelené ostrovy pod nami. Keď som skontroloval našu letovú trasu, predpokladám, že to bola Nová Kaledónia, ale nie som si istý. Naše prvé pohľady na náš cieľ boli dosť dramatické, ale nebola to len modrá obloha a vysnívaný biely piesok. Bolo popoludnie, zamračené a pršalo.

Po dosť dlhom rade na colnici, úsmeve a pečiatke od úradníka sme si z dopravného pásu schmatli našu čakajúcu batožinu, rýchlo vymenili pár dolárov za miestnu menu (Vatu) a vydali sa von chytiť taxík do nášho ubytovania. Ostrov sme našli tropický, svieži a zelený, teplý a vlhký, no s chladným morským vánkom, ktorý nás fúka.

Keď sme dorazili do hotela, nastal trochu zmätok: možno budeme musieť zmeniť izbu na tretiu noc, ale Samantha, austrálska majiteľka, nám hovorí „nebojte sa“. Veríme jej, že to urobí správne, a tak sme išli do našej izby. Je to priamo na pláži, svieže a chladné so skvelým výhľadom. Strechy sú slamené a dekor je jednoduchý – tak akurát.

Boli sme úplne otrasení, takže po rýchlej sprche a rýchlej prechádzke po pláži sme sa rozhodli, že si rýchlo zdriemneme a vstaneme na večeru o 18:00. Nešlo to celkom podľa plánu. O 12 hodín neskôr sa zobudíme po našom „rýchlom spánku“ a sme tu – najďalej, čo sme kedy boli od domova. Prvý deň „nášho výletu života“. To je všetko. Nemôžem to úplne pochopiť. Dnes ráno sedíme na balkóne, sledujeme východ slnka nad Tichým oceánom a cítime morský vzduch. Ak je toto znamenie vecí, ktoré prídu, potom...no, čo viac si môžeme priať?

Sme tu a sme šťastní. Bude to chvíľu trvať, kým sa usadíte, ale viete čo? Neboj sa. Poďme a naraňajkujeme sa v dome na pláži.

Poslanie: Atlas & Boots

      .